Slepé škvrny (úryvok z románu)
Z denníka Sofie, 18. novembra 1989
Dnes večer som mala šokujúci zážitok. Martin sa bez akéhokoľvek oznámenia objavil na internáte s ošarpanou premietačkou a v študovni na prvom poschodí pripravil všetko na premietanie. Bol veľmi rozrušený a povedal, že už sa to začalo. Na jednom zo stolov popri predlžovačkách čakal na svoju premiéru filmový kotúč, ktorý sa vtedy, na prvý pohľad, zdal bezvýznamný a ničím sa nelíšil od miliónov podobných kotúčov. Ten filmový kotúč však napriek tomu nebol ani bežný, ani tuctový, ani bezvýznamný. Ten filmový kotúč bol odkazom revolúcie, lastovičkou, ktorá, napriek všetkým otrepaným frázam a konvenciám, veruže jar prinesie.
Veľa sa nás tam zišlo. Prekvapilo ma, že sa medzi nami objavila kopa neznámych tvárí. Žeby všetci patrili k nám, alebo sú to len zvedaví lovci senzácií? V sále bolo dusno, vzrušené čakanie malo mdlý pach. Medzitým ako som sa pozerala na čierne vibrujúce body na bielom plátne, sa mi motala hlavou myšlienka: Čo ak naozaj píšeme históriu? S Eliškou sme drepeli v strede, mala vlhké dlane a neustále šepkala: Bude revolúcia. Dôverne mi pošepkala aj, že film je šokujúci, a piatkové pražské udalosti pohnú masami. Eliška už len vie, veď Martin sa poslednú dobu delí o posteľ s ňou. Martin sa dlho babral s premietačkou, viac ráz sa ospravedlnil za meškanie. Študenti boli napätí, ale trpezliví. Konečne sa objavili prvé filmové kocky. Martin sa prepchal k nám a sadol si k Eliške, ktorá sa k nemu pritúlila. Objal ju a veľavravne sa pozrel na mňa. Neviem, čo mi tým chcel povedať. Vidíš, začalo sa to… vidíš, teraz by som mohol teba takto objímať… vidíš… vidíš… no ja som už nevidela nič iné ako víriace sa zrná nekvalitnej amatérskej nahrávky, študentov, ktorí sa pri príležitosti medzinárodného dňa študentov zišli zaspomínať si na Albertovej, dav, čo sa sformoval do zástupu, ktorý, mávajúc štátnymi zástavami, sa valil Národní třídou do centra, a ochranný kordón ozbrojených policajtov.
Na jednej strane svietili sviečky a od mrazu stuhnuté prsty stískali kvety, na druhej strane boli moderné štíty a obušky. Spod prilieb na mňa pozerali mladé, vyplašené tváre. Vo svetle sviečok žiarili mladé, odhodlané pohľady. Dav si, napriek novembrovskej zime, v ktorej zamrzol dych, sadol na zem. Demonštranti rozdávali vojakom kvety, hovorili k nim. Ich láskavosť tak stekala dole po policajných tvárach, ako obsah bodkovaného hrnčeka za uponáhlaného rána po voskovom obruse. Na transparentoch stáli heslá: „Demokraciu pre každého” a „Nechceme násilie”. Dav čosi skandoval. Nemé obrázky sa striedali, akoby prinášali posolstvá z dávnej minulosti. Potom sa ulica zrazu premenila v peklo. Ozbrojení policajti obkľúčili študentov a namiesto toho, aby ich rozpustili, prikročili k brutálnej akcii. Bili demonštrantov hlava-nehlava. Dav sa búril, mladí sa snažili ujsť, no nebolo kam. Vystrašené, šokované tváre, bezmocnosť, zúfalstvo, bolesť, krv. Násilím znetvorené tváre, otupelé pohľady, strojové pohyby, ubližovanie, pot. Film sa odrazu skončil. V sále panovalo neprekonateľné ticho.
Preklad: Tamara Archlebová
https://www.martinus.sk/?uItem=639561
