Mimikry

Január so sebou priniesol cyklóny. Snežilo. Stála som na zastávke, jazykom striehla na trblietavé snehové vločky. Takmer som sa ich ani nedotkla a už ich roztopil môj dych. Medzitým som rozmýšľala nad tým, kým si pre mňa. Jedenásť, dvanásť, trinásť, počítala som trofeje snehových vločiek.

Som chameleón-avatar. Kabát mám azúrovo modrý ako Karibské more, tetovanie nad lopatkou indigovo modrej farby a  sny nezábudkové. Predstavím si teba, seba a nás dvoch. Obraz je tak dokonalý: JA + TY = MY. V mojej hlave je vždy všetko dokonalé, aj obraz. Realita je však už iná. V skutočnosti stojím na jednom brehu, ty na druhom. Len Ganga, hadiaca sa medzi M a Y, posvätná rieka, ktorej jediná kvapka dokáže očistiť veriaceho pútnika od pozemských hriechov. Stačil by jeden glg a aj my by sme sa mohli vymaniť z večného kolobehu. Chladivá voda rieky by vyhasila plameň, stiahla by nám horúčku, zamrazila tú zlomyseľnú silu v nás. Sledujem duniacu rieku, vo vlnách sa prevaľujú nafúknuté mŕtvoly a škeriace sa lebky. Realita je odpudzujúca. Špinavá rieka, ktorá sa trmáca ďalej. Zatvorím si oči. Radšej chcem vidieť obraz, ktorý je v mojej hlave. Nechcem ťa spoznať, nechcem cestovať ku Gange ani s tebou, ani bez teba. Dokonca nechcem ani dospieť.

„Chcem ostať naveky dieťaťom!“ kričím ti na druhý breh. Nepáči sa ti to. Srdce ti stvrdne a tvoja vyhrážka ma zasiahne ako ostrie noža:
„Ak ostaneš dieťaťom, zriekneš sa života. Naozaj to chceš?“

Na autobusovej zastávke poľuje na snehové vločky chameleón-avatar. Kabát má azúrový, pod ním atramentovo modré tetovanie a sny farby nezábudiek. Pohmkáva si kobaltovomodrú pieseň: „si pre mňa mantrou, ktorú si opakujem koldokola“.

Photo: PIXABAY