ROVNOBEŽKY SA DOTKNÚ V NEKONEČNE /ÚRYVOK/

Stojím na moste. Podo mnou je vyschnuté koryto, niekedy dávno sa vo vlnách prevaľovali kmene stromov a konáre. Mám na sebe pekné ružové šaty s potlačou, podobné, ako som mala v to júnové nedeľné ráno v slnkom prežiarenej obývačke, keď srdce M.M. búšilo pred mojimi očami ako zvon. Sukňa šiat je široká, vykúkajú spod nej moje kolená, na drieku ma tesne obopína. Tvár som si nechala tak, ako ma pán boh stvoril, bez zbytočných vylepšení, aby som sa páčila G.M. Vlasy som si rozpustila, aby vánok niesol moju vôňu až na koniec sveta a aby sa doniesla aj k nim. Vdýchnu paru z môjho tela a v ich útrobách sa znovu zrodí túžba a budú trpieť dovtedy, kým sa ich nohy proti svojej vôli nevydajú ku mne.

Čakám. Na pravom brehu sa črtajú obrysy Barranquilli spolu s katedrálou, sochou Krištofa Kolumba, koloniálnymi domami a vášnivými pocitmi, na ľavom brehu stojí zeleno-ružový Ramsdale s jediným hotelom, rybníkom a nudnými všednými dňami. V ruke držím dve sladké červené jablká, hrám sa, žonglujem s nimi, zatiaľ čo si pohmkávam na striedačku dve melódie. Tú primitívnu, ktorou ma M.M. opantal a ktorú sme si spolu spievali vtedy na lehátku:

„Sladká Carmen, ó, pôvabná Carmen, akáže, akáže to noc! Hviezdy žiarivé, autá, i krčmy, amen.“  Mäkké hlásky len tak rozvibroval, aby ma očaril, teraz ich naťahujem ja, aby som ho sem pričarovala. Druhú mi po nociach húdol do ucha G. M.: „Delgadina v posteli, tancujú anjeli na nebi. Carmen, akáže to noc, hviezdy pri posteli Delgadiny, žiariví anjeli, zástup áut, tancujú amen.“ Pohľad upriamim na samotný okraj horizontu, sledujem elektrické vedenie a čakám na nich. Medzi oceľovými konštrukciami stĺpov sú napnuté drôty. Na rovnobežných vedeniach sa zhromažďujú vrany, krákajú, kvákajú, kvaky-kvák. Súbežné línie sa stretnú v nekonečne. Počujem ich kroky, neisté a unavené kroky G.M., o úplnosti jeho deväťdesiatich rokov sa mi snívala počas toho, ako sa ma dotýkal prstami. Kroky M.M. sú odhodlané a sebavedomé ako vtedy, keď som si dávno myslela, že ku mne zostúpil priamo z premietacieho plátna.

M.M. sa ma dotkne prvý, ešte vždy je fešák, v tmavých vlasoch mu roky splietli šedivé pramienky. Jeho výnimočná mužskosť sa aj dnes odráža v zachmúrenosti a jeho štýl, áno, jeho štýl je ešte stále príťažlivý, ako sa ku mne nakloní a do ucha mi šepká: lo-li-ta. Špičkou jazyka sa trikrát dotkne podnebia a ja sa znovu stanem plameňom jeho bytia, túžbou lona, jeho koncom, jeho dušou, znovu som maličká nymfa s plecami medovej farby, zamatovým chrbtom, pučiacimi prsami. V bázni a opantaní sa na mňa pozerá, na pery mu dýchnem bozk a do dlane mu položím jedno jablko. A už počujem povzdych G.M.

„Delgadina!“

Ešte škaredší, ešte vráskavejší, je v ňom ešte viac anachronizmu ako kedysi. Opatrne ma chytí za ruku a popraskané pery mu krátko spočinú na chrbte mojej ruky. Podám mu druhé jablko, objímem ho, pohladím mu šiju a do ucha pošepkám:

„Škaredý dedko.“

V kútiku úst mu pohráva smutný úsmev, ako mi odpovie: „Dievčatko, vo svete sme sami.“

Chytím ich popod pazuchy a vydáme sa vyschnutým korytom rieky. Pomaly zanecháme pestré domy v Ramsdale i koloniálne domy v Barranquille, ženský hlas v diaľke spieva smutnú pieseň o strastiach lásky. Medzi hrudami na poli kráčam vo vysokých opätkoch na pohľad ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no predsa ich vediem ja. Niekedy sa zakvačím pevnejšie do ramena G.M., inokedy sa kŕčovito zavesím do M.M., aby som sa k vyschnutému stromu s rýľom opretým o jeho kmeň dostala bez vytknutého členku či zlomenej nohy. Minúty sa vlečú ako hodiny, až sa dostaneme k cieľu. Povzdychnem si a ukážem na dva čerstvo vykopané hroby:

„Kvôli tomuto som vás zavolala…“ zahundrem len tak niekam vedľa seba, vyhýbajúc sa pohľadom.

„Pre to sme prišli,“ smutne odpovedia obaja naraz.

G.M. sa vyzlieka, pedantne poskladá svoju hodvábnu košeľu a čerstvo vyžehlený ľanový oblek, aby sa nepokrčili. M.M. si zatiaľ komótne vyzlečie zamatové sako a elegantným pohybom ho zavesí na najspodnejší konár.

„Nechcem, aby sa zablatil,“ vysvetľuje.

Všetci traja sa na rozlúčku objímeme, z katedrály zaznie zvon. Pochovám ich vlastnými rukami, mastné a mäkké hrudy sypem so zatvorenými očami kde na jedného, tu na druhého. Medzitým sa nakláňam tak, aby som v nich ešte naposledy rozdúchala vášeň až na hranicu extázy. Vykasám si sukňu, vidno mi čipkované hodvábne nohavičky, živôtik šiat si trochu uvoľním, ramienka sa mi pomaly zosunú z pliec, čoraz nižšie na tele, odkrývajú obrys pŕs, potom špicaté bradavky, ohyb drieku až napokon pupok, do ktorého by sa presne zmestila jedna fazuľka. Stvrdnuté hrudy nedunia, počuť len ich dychčanie. Dusím sa.

„Dýchaj, len dýchaj,“ opakujem si pre seba zúfalo.

Kým skončím, na krajinu zaľahne temnota a ticho. Ochromená a polonahá stojím pri dvoch hroboch.  Viem, že by som mala vyraziť, ak chcem stihnúť vlak, ale nevládzem sa ani pohnúť. Mocnie vo mne strach, že ho zmeškám. Myslím na jablká, ktoré ostali v ich vreckách na saku. Pomaly si začínam uvedomovať, že som to pokazila. Mala som s nimi pochovať aj jablká, a G.M. sa hneď začne sťažovať:

„Je mi zima, rád by som si obliekol sako“.

Keď to počul M.M., ozval sa aj on s povzdychom: „Aj ja. Mäkké mastné hrudy sa zmenili na tvrdé hrudiská, ruky mi doráňajú do krvi, kým ich vykopem z hrobu“.

Späť sa potkýnam v objatí dvoch mužov, ktorí si pochutnávajú na chrumkavých sladkých červených jablkách a medzitým si veselo pospevujú. Sladká Carmen, ó, pôvabná Carmen, akáže, akáže to noc! Hviezdy žiarivé, autá i krčmy, amen. Zvoní hlas M.M, ktorým ma okúzľuje. A G. M. si šťastne pohmkáva: Delgadina v posteli, tancujú anjeli na nebi.