Denník Mrs. Carpe Diem (31.12.2019)

Každý rok je výnimočný, prináša nové energie, skúsenosti, ponaučenia, ľudí, radosti, zmeny a pre mňa aj bolesť.
Úsmevom prechádzať dni je aj dar aj ťažké bremeno. Hľa, na čom fičí? Šuškajú za chrbtom. Počuj, na čom fičíš? Ja? Na tom, že každé ráno, keď vstanem, sa rozhodnem, že budem šťastná, vravievam. Ale nie je to celkom pravda. Môj úsmev nie vždy je o radosti a šťastí. Veľakrát radšej o snahe schovať sa za masku, byť nezraniteľná, neobťažovať, nekaziť náladu, rozdávať radosť, meniť negatívne energie na pozitívne, spájať tam, kde sa to roztrhlo, opraviť to čo sa pokazilo. Z úsmevu som si vyrobila lesklé brnenie, zo snov útočisko a zo všedných dní farebný život.
Mám šťastie. Narodila som sa s ľahkosťou bytia, a preto dokážem pretancovať cez prekážky, preletieť cez úskalia, vyliezť na skalu, spadnúť a nezabiť sa, preplávať neznámu rieku v noci a neutopiť sa, zhorieť a znovu sa zrodiť z popola. Mám dar. Necítim nenávisť, len chvíľkovo hnev, nežiarlim, nezúfam, nemám existenčnú úzkosť, nebojím sa, nemám nočné mory. K tomu daru som však dostala aj kríž. Bolesť. Väčšina negatívnych ľudských emócií sa zrodia vo mne formou bolesti. Ukrutnej, páliacej, zničujúcej. Raz v živote som stretla niekoho, kto bol ako ja. Stretnutie s duševným dvojníkom je magický moment. Pozerali sme sa na seba, akoby sme sa od nepamäti poznali. A on vyslovil: BOLESŤ, vieš. A ja som vedela. Aj to, že viac bolesti neunesiem, tak som zvolila útek. Ako vždy, vždy, keď som sa cítila zraniteľná, bezbranná, nahá, sklamaná, ukrivdená, zneužitá, ponížená.
Všetko v živote môže byť zraňujúce, aj tie najkrajšie veci, ako je láska, priateľstvo, úspech. Nič nie je zadarmo. Všetko má svoju láskavú a aj obrátenú tvár. Nie žeby som sa nesnažila, tiež som zachraňovala, aj črepiny zbierala, aj lepiť lepila, ale napokon zvíťazil pud sebazáchovy. Bežne ľudia riešia ťažké situácie spôsobom, že zabojujú o seba, o svoje sny o svoju pozíciu, či existenciu, aby mohli pokračovať vo zvolenej ceste. Je to zdravé a prospešné. Zocelí, dáva nové skúsenosti, pomôže prežiť a riešiť podobné situácie v budúcnosti. Ja som mala vo zvyku s úsmevom na tvári nakoniec odchádzať, uniknúť, zatvoriť dvere, stavať nové svety, budovať novú budúcnosť. Pre mňa to bolo vždy oveľa jednoduchšie. Zanechať bolesť, zabetónovať alebo sa vyhnúť, čo aj rizika toho, že sa vo mne znovu zrodí.
Áno, niekedy treba aj odísť. Ale nie vždy a nie z každej ťažšej situácie. Niekedy treba ostať, vystaviť sa riziku zraniteľnosti, ublíženia aj pomsty. Oplatí sa. Vyliečená bolesť je duševná očista. S jej prirodzeným odchodom príde úľava, potom pocit prázdnoty ale aj pokoja, vyrovnanosti a harmónie. A nakoniec sa to zlomené spojí vo vnútri a je otvorené naplniť sa novými energiami, novou radosťou a šťastím.
Tento rok je míľnikom v mojom živote. Ostala som.
Je posledný deň roka. Sumarizujem a snažím sa vytvoriť víziu pre budúci rok. Vždy je a bude ťažké pre mňa zvoliť správny smer. Mam príliš veľa aktivít, snov, cieľov a času je veľmi málo. Chýba mi kompas pre budúci rok, ale snáď do rána ten kompas sa niekde nájde. Vo vačku starého kabáta, čo náhodne vytiahnem zo šatníka, pod vankúšom, alebo na nebi. Dnes bude jasná noc, hviezdy žiaria a mesiac ako kolíska sa hompála nad Dunajom. Stačí nasadnúť.

Šťastný nový rok prajem 😊

Ilustračná fotografia: https://pixabay.com/illustrations/woman-moon-night-moonlight-evening-1388879/